ˈthreapen, v. Obs. exc. dial.
[app. f. threap v. + -en5; but, in sense 1, perh. for threaten.]
† 1. To threaten (trans. and intr.). Obs.
| 1340 Ayenb. 84 Naȝt ne habbeþ more of myȝte aye uirtues kueade mysfalles and zorȝes ne al þet fortune may þreapny and do: more þanne þer byeþ dropen of rayn ine þe ze. Ibid. 97. Ibid. 162 Hardyesse uor to þolie alle þe kueadnesse þet þe wordle may þreapni. 1559 W. Bercher Nobylytye Wymen (1904) 128 Yf they be threpned [It. se sono minacciate] they langwyshe, yf they be cheryshed they be prowde. |
2. To blame, rebuke, chide, reprove: = prec. 1.
| a 1667 Skinner Etymologicon (1671), To Threap or Threapen, vox agro Linc. usitatissima, ab AS. Ðreapian, Redarguere, vel Ðrafian, Urgere. 1691 Ray N.C. Words, Threap, Threapen, to blame, rebuke, reprove, chide. 1904 Eng. Dial. Dict. (E. Yorks.), Threapen, to reprove, rebuke, chide. |
Hence ˈthreapening vbl. n.
| 1340 Ayenb. 65, vij. oþre boȝes. Huer-of þe uerste is strif, þe oþer chidinge, þe þridde missigginge, þe uerþe godelinge, þe uifte atwytinge, þe zixte þreapninge, þe zeuende vnonynge arere. Ibid. 66 Efterward zuo comeþ þe þreapnynges and beginneþ þe medles and þe werres. |